La revanche de Dieu?

Autor: Marcel Marcišiak | 25.6.2011 o 12:48 | Karma článku: 4,42 | Prečítané:  1158x

Dnes je nesporné, že žijeme v dobe techniky. Svet stojí na vede a nikdy predtým veda nenapredovala tak rýchlo dopredu. Najvyspelejšie štáty sveta vrážajú nesmierne peniaze do výskumu, lebo vedia, že je to ich budúci motor ekonomiky. Dokonca aj Slovensko zvažuje vytvoriť takzvanú znalostnú ekonomiku. Ale teraz o inom.  

Neustále ma trápi myšlienka ako je možné, že vo svete takej dokonalej techniky má v ľuďoch miesto aj Boh. Veď zvyšovaním pragmatizmu, racionality v spoločnosti by sa mala konštantne znižovať viera v niečo, čo nie je vedecky dokázané. Nastáva súboj veda vs. Boh, ktorá sa dá pozorovať približne od obdobia humanizmu a renesancie. V dnešnom svete by veda mala jednoznačne vyhrávať alebo aspoň náboženstvo by malo byť na ústupe. Prinajmenšom by tento vzorec mal platiť v najvyspelejších krajinách sveta. Prečo to tak nie je? Prečo dokonca náboženstvo posilňuje?

V druhej polovici 20st. sa postupne svetom prehnala vlna ekonomickej, spoločenskej a kultúrnej modernizácie, ktorá potvrdzovala vedu vo vedúcej úlohe. No práve tento ľudský pokrok ľudí húfne hnal do miest, kde boli vytrhávaní zo svojich prirodzených koreňov. V meste boli vystavovaní oveľa väčším tlakom a museli si hľadať novú identitu. Museli sa učiť novým pravidlám, formám správania, (a)morálneho poznania. Odpovede na tieto nezodpovedané otázky, ktoré si kládol ten jednoduchý človek z vidieka dokonale zodpovedalo náboženstvo. Len viera dokázala uspokojiť, ba možno aj ospravedlniť jeho konanie v neľahkých životných situáciách. Preto sa dá povedať, že sila a znovuzrodenie náboženstva spočíva v tom, čo ho malo zabiť, veda a pokrok.

Najväčšia vlna tohto náboženského upevnenia prišla po páde komunizmu, respektíve po rozpade bipolárneho sveta. Náboženstvo zaplnilo to veľké vákuum, ktoré zanechal po sebe komunizmus. Od východného Nemecka cez strednú Európu až po pobaltské štáty, to bola renesancia kresťanstva. V Rusku a na Balkáne pravoslávie. V strednej Ázii a v Albánsku islam. Je zaujímavé, že renesancia nemusí vždy znamenať znovuzrodenie toho istého náboženstva. Živým príkladom je Južná Kórea alebo celá Latinská Amerika. Južná Kórea ako krajina, ktorej civilizácia prevažne stojí na budhizme sa pomerne rýchlo stáva krajinou kresťanskou. Po vojne, kedy sa polostrov rozdelil na dve časti sa jeho južná časť vydala cestou kapitalizmu. Taktiež tu prebiehal rýchly proces urbanizácie. Tu nastáva zlom. Ľudom prichádzajúcim do miest nedokáže odpovedať na ich otázky „starý budhizmus“, ale „nové“ kresťanstvo (hlavne presbytariáni). Podobný proces zmeny prichádza aj v Latinskej Amerike, kde premena prechádza medzi samotným kresťanstvom. Prechod od katolicizmu k protestantizmu. Taktiež skostnatelý katolicizmus nedokáže reagovať na zmeny a jeho miesto zastáva progresívny protestantizmus.

Posledným faktorom renesancie náboženstva (okrem kresťanstva) je identifikácia. V dobe americkej (západnej hegemónie) sa dvíhajú tlaky odporu. Krajiny odmietajú západnú modernitu, chcú mať svoju vlastnú. A tak po zlyhaniach nacionalizmu a socializmu ich motorom k identite a  modernej spoločnosti má byť práve náboženstvo.

Po zhrnutí všetkých faktov si nedovolím tento súboj rozhodnúť. Aspoň verejne. Nech si každý hľadá odpoveď svojom vnútri.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?