fenomén privatizácie

Autor: Marcel Marcišiak | 15.6.2011 o 9:53 | Karma článku: 4,62 | Prečítané:  891x

  V posledných dňoch, ba i mesiacoch od parlamentných volieb sa živo diskutuje o predaji štátneho majetku. V globále sa dajú rozčleniť dve skupiny ľudí. Ľudia, ktorí požadujú väčšie zásahy štátu do ekonomiky, teda aj 100 % vlastníctvo štátu v strategických podnikoch. Na druhej strane sú ľudia, ktorí práve naopak, chcú menšie zásahy štátu do ekonomiky, a tým aj odpredaj akcií štátnych podnikov do súkromného vlastníctva. Oba prístupy majú svoju podstatu a majú svoje za a proti. Rozmeňme si to na drobné.  

Treba si uvedomiť, kde uplatňujeme tieto pohľady. Kde, je myslené ako priestor, stredoeurópsky priestor. Priestor ako entita, kde ľudia pod vplyvom vlastných dejín, rozmýšľajú a konajú inštinktom iba sebe vlastným. Preto nemôžeme preberať rôzne modely sociálnych, kultúrnych, politických, ale aj ekonomických štruktúr bez toho, aby sme si ich neprispôsobili do našich reálií. My sme formovaní inými historickými udalosťami, ktoré nás naučili sa pozerať na veci pohľadom nám vlastným. Toto je základný fakt, ktorý si treba uvedomiť a na ňom stavať.

Ekonomika, ako jedna zo základných zložiek motora spoločnosti, si tak isto prešla svojim vývojom. Od Adama Smitha a jeho predstavy, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu, cez J. M. Keynesa, ktorý pre hospodársku krízu v 30-rokoch pripustil určité zásahy štátu do ekonomiky, až po M. Friedmana, ktorý odmieta akékoľvek zásahy štátu, lebo to považuje sa obmedzenie slobody. Toľko teórie.

Naša krajina sa po druhej svetovej vojne ocitla v situácii satelitného štátu ZSSR. Tento fakt k nám priniesol socializmus a jemu vlastný pohľad na ekonomické riadenie krajiny. Ekonomika nepoznala súkromné vlastníctvo, trhový mechanizmus. Poznala len štát, ktorý vlastnil všetko. Určoval cenu, ponuku, dopyt. V zátvorke treba povedať, že práve pre tieto faktory celý Sovietsky zväz skrachoval, neudržal sa ekonomicky. Po roku 1989 sme sa ocitli na druhej strane barikády. Otvorili sa nám nové trhy, slobodné podnikanie a mnoho ďalších výdobytkov demokracie. Napriek tomu naša ekonomika začala krachovať a upadli sme. Bol to dôsledok zaškatuľkovanej ekonomiky za éry socializmu. Trh sa nám rozpadol preto, lebo naše fabriky boli zamerané len na východ, kde tiež všetko odbytište padlo. Bolo sa treba rýchlo pretransformovať na západné trhy. Okrem iného bol problém v tom, že u nás v rámci Česko-slovenska sme mali väčšinu fabrík zameranú na výrobu polotovarov a v Česku boli postavené fabriky na ich dokončenie a následný predaj. Ďalším problémom bolo poľnohospodárstvo. Poľnohospodárstvo sa v socializme podieľalo z veľkej časti na podiele zamestnanosti. Bolo vytvorených neúnosné množstvo JRD. Práve po páde Železnej opony sme na to opäť doplácali. Nielenže krachovali odbytištia, ale aj veľa ľudí ostalo bez práce, lebo bola veľká prezamestnanosť a veľa JRD (po transformácii na súkromné spoločnosti) museli zaniknúť alebo sa zlučovať, aby sa uživili, čo tiež neprospelo k rastu zamestnanosti. Týmto faktorom do dnes trpia južné okresy Slovenska. Vzhľadom na tieto nepriaznivé vplyvy v našej ekonomike sme sa slobodne mohli rozhodnúť ako naložiť s našim spoločným (štátnym) majetkom.

Tu niekde sa začína cesta za hľadaním otázky, či sú potrebné zásahy štátu do ekonomiky, teda jej podmnožina, či je potrebná privatizácia štátneho majetku (v našej entite). Mám potrebu začať od konca. V našom štáte máme to šťastie, že si môžeme porovnať hospodárenie štátnych podnikov verzus štátnych sprivatizovaných podnikov. Jednoznačne v efektivite vyhrávajú sprivatizované podniky. Prečo? Ľudia, čo sa dostali do verejných funkcií po revolúcii mali nevídaný prístup k obrovským zdrojom. Vo veľkom sa začala „divoká“ privatizácia = tunelovanie fabrík. A tento fenomén, aj keď môžeme povedať, že v menšej miere je v politike zakorenený dodnes. Obyčajní ľudia na to nereagujú príliš ostro, lebo nevnímajú fakt, že štátne peniaze sú vlastne ich peniaze. Ďalším problémom je, že štát sa nespráva ako firma na trhu. Vôbec nemá vyvinutý zmysel pre marketing a manažment. Pre tieto faktory u nás štát nemôže efektívne hospodáriť. A práve vstup súkromného investora do štátnych podnikov zabezpečí správny marketing a manažment, urobí stop rozkrádaniu a privodí zisk. Lenže samotná privatizácia v takej čistej forme je len krátkodobé videnie. Nie vždy na Slovensku bude také myslenie, čo sa týka štátnych zdrojov, ako je dnes. My len začíname svoju druhú dekádu demokracie, čo znamená, že sa len zbavujem nedostatkov socializmu a priúčame sa demokracii. Naša spoločnosť sa pomaly pretvára v demokratickú spoločnosť. Jeden z výsledkov tohto prerodu bude aj zodpovedné sa staranie štátu o svoj majetok. A práve privatizácia by mala byť ten medzikrok, ktorý nám ukáže ako na to. Preto by sme si mali poistiť a privatizovať len menšinové podiely. A keď príde čas, znova 100 % vlastniť strategické majetky a vyrovnať sa tak Nemcom, Francúzom, či Talianom, ktorí svoje štátne majetky zveľadili už na nadnárodné spoločnosti. Ale to je ďaleká hudba budúcnosti...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?