Trvalo udržateľný rozvoj

Autor: Marcel Marcišiak | 14.6.2011 o 22:22 | (upravené 14.6.2011 o 22:28) Karma článku: 4,41 | Prečítané:  914x

Človek sa zabáva a pije, aj keď vie, že na druhý deň ho bude bolieť hlava. Ľudstvo sa zatiaľ zabáva a pije a robí si „sekeru“ na účet Zeme. No toto nebude trvať večne a je len otázkou času, kedy ten účet príde a aký bude vysoký. Odpovede na tieto otázky musíme nájsť v našom vnútri, lebo keď chceme niečo pozitívne zanechať ďalším generáciám musíme začať sami od seba.

Tak ako ľudstvo rieši svoje problémy v hodine dvanástej (niekedy aj po), tak aj ja začnem od konca a možno aj po...

Toto je úryvok básne o príchode jari škôlkarov z Materskej školy v Pezinku v roku 2010.

„Unavená pani zima, zložila sa k spánku,

na jej miesto nastúpila jar v sprievode vánku.

Privolala teplé slnko, lastovičky z diaľky,

rozhodila kvety na zem, pod kríčky fialky.“

Toto je úryvok básne o príchode jari škôlkarov z Materskej školy v Pezinku v roku 2050.

„Unavená pani zima, zložila sa k spánku,

na jej miesto nastúpili povodne v sprievode zničujúceho vánku.

Privolala strašné suchá, lastovičky už nie sú,

rozhodila úrodu na zem, hladomor nám nesú.“

Nie je náhodou, že som si pre citát vybral deti. Detský pohľad na svet je pohľad cez ružové okuliare. My dospelí sme už zaťažení minulosťou a trápi nás najbližšia budúcnosť. Napriek tomu v oblasti trvalo udržateľného rozvoja a celkovo v celosvetových problémoch, ktoré trápia svet sme ako tie deti. Na problémy sa pozeráme takisto cez ružové okuliare.

...

Prečo až teraz?

V závere 20 storočia sa ľudstvo dostáva do krízy, do ekologickej krízy a preto sa snaží riešiť jej základné otázky. V 60. rokoch sa objavujú názory vo svete, že by sme si mali chrániť svoje životné prostredie, mali by sme sa starať o krajinu tak, aby aj naše generácie mali aspoň také podmienky pre život ako my. V 80. rokoch sa tento „zelený prúd“ začína aklimatizovať aj na politickej scéne. Je to veľmi dôležitý krok k ochrane životného prostredia. Prvé priekupnícke zelené politické strany sa objavujú vo Švajčiarsku a v Nemecku. Odtiaľ sa postupne rozširujú do celej Európy. Ďalej sa usporadúvajú rôzne „zelené“ samity, vznikajú občianske združenia a neziskové organizácie pre záchranu Zeme atď. Zdá sa, že vyriešime zásadné otázky, ktoré sú kladené medzi ľudstvo a prírodu. Zatiaľ sme len na chabom začiatku.

Chýba vôľa

Ako je známe skoro každý dnes už potvrdzuje, že zmeny sú nevyhnutné. No v praxi zmeny neprebiehajú, prípadne len drobné. Človek ako jednotlivec vníma len svoju existenciu. Presnejšie povedané je nastavený len na určité časové obdobie, ktoré považuje za dôležité. Toto časové obdobie je ohraničené pár generáciami dozadu a pár generáciami dopredu. V súčte to robí približne 100 rokov. Ostatné považuje buď za dávnu minulosť alebo ďalekú budúcnosť. Už pri tomto poznatku je nám jasné, že takto nastavená spoločnosť nemôže myslieť desiatky rokov dopredu.

Pomôžem si citátom Juraja Kučírka jedného z priekupníkov ekofilozofie na Slovensku: „Globálny problém životného prostredia sa dá vyriešiť len hľadaním univerzálnych všeľudských hodnôt a humanizmus sa musí stať normou správania“. My si nemôžeme myslieť, že zákony, normy a rôzne nariadenia, ktoré chrlia medzinárodné inštitúcie budú stačiť pre absolútne vyriešenie problému. To sú len „barličky“, ktorých sa máme pridŕžať a nie aby sa stali našou modlou. Potrebujeme prerobiť človeka od podstaty. Človek ako taký nasiakol pocitom neohrozenosti a tento pocit musí opätovne vyprchať. Znova sa musíme naučiť ľúbiť prírodu, prinajmenšom ju rešpektovať.

Slovensko

Slovensko ako krajina so širokým spektrom prírodných krás, by malo byť vďačné za tento dar. Oprava, my by sme mali byť vďační, že tu môžeme žiť. Tak ako vo svete, tak i my sme si neuvedomovali svojim správaním akých zločinov sa voči prírode dopúšťame. Stavali sme veľké fabriky s dymiacimi komínmi na znak našej majestátnosti a sily a pritom sme dokazovali len našu slabosť.

Pri obzretí sa dozadu, tak za posledných desať rokov vidím určitý progres v slovenskej spoločnosti v oblasti životného prostredia, či trvalo udržateľného rozvoja. Spoločnosť si začína uvedomovať, že sa to týka každého z nás. No stále mi chýba tá angažovanosť, vôľa a zanietenosť, ktorá by nás mohla posunúť do inej dimenzie. Vidím to na príklade, že dobrý občan si vyseparuje odpad, ale keď vidí, že niekto nekoná v tomto súlade, tak ho neupozorní. Takéto obranné mechanizmy by sa mali stať súčasťou našich životov. Presne tak, ako je to napríklad v krajinách Škandinávie, kde človek si nedovolí odhodiť papier na zem, či samotné stavby sa projektujú tak, aby sa nemuseli rúbať stromy. Malé deti by sa už v škôlkach mali oboznamovať s touto problematikou, pomocou náučných hier. V Rakúsku to robia tak, že vysypú rôzne materiály deťom a oni ich majú rozdeliť do farebne označených nádob. Prosto existuje množstvo elementárnych spôsobov ako vyučiť naše deti, ale kto vyučí nás?

Ďalším problémom Slovenska je politické neukotvenie. Keď sa pozrieme len vo Vyšehradskej štvorke, tak každý z týchto štátov má svoju stranu zelených, ktorá je pri najmenšom v parlamente. U nás existuje strana zelených, ale tá v parlamentných voľbách nezískava ani 0,5% hlasov. Tento stav je len zrkadlom spoločnosti.

Vytriezvenie

Človek sa zabáva a pije, aj keď vie, že na druhý deň ho bude bolieť hlava. Ľudstvo sa zatiaľ zabáva a pije a robí si „sekeru“ na účet Zeme. No toto nebude trvať večne a je len otázkou času, kedy ten účet príde a aký bude vysoký. Odpovede na tieto otázky musíme nájsť v našom vnútri, lebo keď chceme niečo pozitívne zanechať ďalším generáciám musíme začať sami od seba.

...

Zmena v ľudskom myslení nepríde evolučne ale revolučne

Holuby nad oblohou vytvárajú sivý oblak,

my ľudia na zemi (prízemní) si myslíme , že schyľuje sa k dažďu.

Až keď sivé pierko miesto kvapky sadá na náš nos , vidíme pravdu

a vraj vidíme si ďalej od nosa.

Prsknutím dávame najavo našu vďaku prírode,

ona hlúpa nám ešte povie na zdravie.

Kýchame čím ďalej tým častejšie,

len odozva je už nemá.

Teraz už darmo pozeráme na nebo,

holuby sú dávno preč.

Dlho očakávané kvapky stekajú po našich tvárach,

ale sivé pierko už nikdy nespadne na náš nos .


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?